DE
SKCementovanie
Cementácia alebo cementovanie je nauhličenie tenkého povrchu ocele a následné zakalenie tohto povrchu, následne popúšťanie. Vytvára sa tým oceľ s tuhým (a mäkkým) jadrom a s tvrdým a oteruvzdorným povrchom. Dosahuje sa to obohatením povrchu materiálu uhlíkom pomocou difúzie. Oceľ sa potom zakalí do istej hĺbky a niekedy aj popustí, aby sa znížili vnútorné pnutia. Na cementovanie sú vhodné najmä mäkké ocele. Následným zakalením nacementovanej časti sa získa vo vrstve martenzitická štruktúra vysokej tvrdosti, pričom v jadre dochádza väčšinou iba k čiastočnému zakaleniu, a preto zostane mäkké a húževnaté. Proces cementovania sa robí pri teplotách 850 až 950°C. V tuhom prostredí sa uskutočňuje v zásype cementačného prášku, ktorý je zmesou dreveného uhlia s BaCO3. Cementovanie v tuhom prostredí je zdĺhavé a neekonomické. Z ekologických dôvodov sa BaCO3 nahrádza aktivačnými prísadami Na2CO3 a CaCO3. Cementovanie v plynnom prostredí je najmodernejší spôsob tohto procesu. Súčiastky sú umiestnené v priestore, ktorým prúdi cementačná atmosféra pozostávajúca zo zmesi plynov CO, CO2, CH4, H2, H2O. Jej nauhličovacia schopnosť je ovplyvňovaná najmä obsahom a vzájomným pomerom CO a CH4. V kvapalnom prostredí sa cementovanie robí v roztavených chloridových soliach s prísadou kyanidov (KCN a NaCN). Nevýhodou tohto prostredia je jeho vysoká jedovatosť.